Obec Báhoň leží v dolnej časti úrodnej trnavskej tabule. Patrí do vinárskej oblasti Malokarpatského regiónu a mikroregiónu Červený Kameň. Najstaršia písomná zmienka o obci (villa Bahun) pochádza z roku 1244,

počiatky osídlenia však siahajú až do mladšej doby kamennej, čo dokazujú nálezy neolitného sídliska - volútovej a lengyelskej kultúry, rímsko-barbarského a slovanského sídliska i pohrebiska z doby veľkomoravskej. Od polovice 10. až do 13. storočia obec bola kráľovským majetkom patriacim k bratislavskému hradu, od roku 1306 Martinovi synovi Bugára. V stredoveku viackrát zmenila majiteľov. Dejiny Báhoňa od r. 1580 na viac ako tristo rokov ovplyvnila zemianska rodina Jezernických, ktorých potomkovia postupne získali do svojej držby prevažnú časť obce a stali sa patrónmi tunajšej farnosti. V polovici 16. storočia Báhoň bol dvojrečovou nemecko-slovenskou obcou s prevahou nemeckého obyvateľstva, koncom storočia sa tu usadili aj chorvátski osadníci. V roku 1845 život v obci priaznivo poznačilo vybudovanie trate konskej železnice z Bratislavy do Trnavy. Po prvej svetovej vojne sa začala rozvíjať spoločenská činnosť v rôznych spolkoch, ochotníckom divadle a v športe. V bývalom kaštieli Jezernických v roku 1930 bol otvorený Kadlického ústav pre slepcov. Areál doteraz slúži ako domov pre nevidiacich dospelých z celého Slovenska. Pre nevidiacich a ťažko zdravotne postihnutých bola zriadená prevádzka výrobného družstva invalidov a neskôr vybudovaný nový závod výrobného družstva ELEKTRO ĽUDIB. V roku 1954 zahájila činnosť Odrodová skúšobňa Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho. Kostol sv. Františka z Assisi postavil v rokoch 1914 – 1921 arch. M. Harminec. V obci sa zachovali dve kaplnky, tri sakrálne prícestné sochy a dva kríže z r. 1874 a 1906. V strede obce je pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne.